FRANTIŠKA RÍMSKA

            Františka žila v 15. storočí v Taliansku. Vydala sa za šľachtica, o ktorom si myslela, že je šľachticom aj duchom, ale v skutočnosti to bol arogantný opilec, bitkár a sukničkár. Poplakala si, ale bojovala, lebo videla, že iný nebude. Narodili sa jej deti, chcela žiť pre ne. Mala ich spolu šesť. Tri ale umreli hneď ako nemluvňatá, štvrtá dcérka umrela ako dvojročná a piaty syn, keď mal päť rokov. Ostal jej jediný chlapec, Ján. Upla sa na neho.
            Pri divokej bitke jej muž podpálil istému statkárovi dom. Prišli pomstitelia, ktorí na oplátku zdemolovali ich dom a syna Jána uniesli ako rukojemníka. Nikdy viac ho neuvidela. A ani jej muž sa už domov nikdy nevrátil.
            Františka mala dosť dôvodov na zúfalstvo. Ostala úplne sama. Jej spovedník ju povzbudil, keď povedal, že sám ostane len ten, kto chce ostať sám. Bezdetný je len ten, kto chce žiť bez detí.
            Františka pochopila. Vedela, že je dosť detí v Ríme, o ktoré sa matka nestará. Že je v jej okolí dosť osamelých a núdznych ľudí, ktorí potrebujú jej dobré slovo či praktickú ženskú službu.
            Keď Františka umierala, poznali ju a ctili mnohí Rimania. Nemusel nastať nijaký proces blahorečenia, no napriek tomu ju všetci považovali za sväticu, keďže pochopila, čo to znamená po kresťansky žiť.
            Františka vďaka Božej milosti dokázala povstať zo svojich životných katastrof. Skúšky života ju nezahubili, ale pomohli jej povstať z ničoty k niečomu novému. Hľadala a našla inú náplň života, aby tak čelila nebezpečenstvu zatrpknutia.
            Svojím životom nasledovala Krista. Vďaka sile jeho milosti tak prežila nielen „Veľký piatok“, ale i „veľkonočné zmŕtvychvstanie“.